Čo má prísť, príde

Autor: Emília Verešová | 11.11.2016 o 8:51 | Karma článku: 6,30 | Prečítané:  713x

Po niekoľkých neúspešných vzťahoch zostávajú mladí ľudia, častokrát nadpriemerne inteligentní, single. Ak nie je tento stav pre vás vyhovujúci, nezúfajte. Čo má prísť, príde.

Každý hľadáme k sebe toho pravého partnera. Už malým deťom  v rozprávkach ponúkajú príbehy ako princ nájde princeznú. Zlá, hlúpa alebo pyšná princezná sa v tom okamihu zmení na milú, múdru, krásnu a pracovitú. Možno práve tie rozprávky sú dôvodom našej samoty...hľadáme princa na bielom koni, ktorý je dokonalý. 

Väčšina mojich bývalých spolužiačok už našla svoju osudovú lásku. Vyzerali šťastné, zamilované. Priala som im to, ale aj  závidela. S príchodom mojich 21. narodenín som stále viac skúmala dôvody prečo ma ten pravý ešte neobjavil. Ešteže mám svoju starú, dobrú kamarátku. Obidve sme boli na tom rovnako. Rozhodli sme sa konať. Pomôžeme tým našim spomaleným polovičkám a vyjdeme im v ústrety. Ak to majú byť naše pravé polovičky, tak budú mať také záujmy ako my. Vymýšľali sme akcie, na ktorých by nás mohli objaviť. Tanec nebol našou silnou stránkou, preto sme diskotéky a zábavy vyškrtli zo zoznamu našich akcií. Prírodu sme mali obidve veľmi rady, tak sme sa prihlásili do turistického oddielu.

Zdolávali sme náročné kopce jeden za druhým, spoznávali sa s mladými, peknými aj menej vydarenými nápadníkmi. Rozoberali sme každého do detailov a nedokázali si predstaviť, že niektorý z nich by mal byť našou súčasťou. Priťahovali sme samých čudákov. Jeden nás nepustil k slovu, rozprával len a len o sebe, druhý mlčal ako ryba, ďalší bol mamičkin miláčik, potom workoholik. Jeden aj vyzeral celkom v pohode. Už to vyzeralo, že sa kvôli nemu aj rozhneváme.  Naše priateľstvo bolo zachránené, pretože aj  on sa zmenil  na čudáka. Objímal každý strom v lese a zostával v tom objatí  niekoľko minút.  Jeden väčší čudák ako ten druhý. Teraz už viem,  že čerpal  energiu zo stromov, ale vtedy som potrebovala to objatie skôr ja.

Rozhodli sme sa vyskúšať druhý spôsob. Necháme to na nich. Budeme čakať, nech si nás nájdu. Nebola to žiadna zábava. Sedeli sme doma ako dve staré dievky, o ktoré nemá nikto záujem. Začala som štrikovať pulóvre, svetre, čapice, ponožky. Kĺbka s vlnou sa míňali jedno za druhým.  Obštrikovala som celú rodinu. Spamätala som sa , až keď som mala uštrikovaný zadný diel pulóvra pre moju očakávanú polovičku. Čo to stváram? Takto to predsa nemôže fungovať.   Nepotrebujeme nikoho. To sa predsa stáva. Veď koľko je takých žien, ktoré sú samé a sú šťastné. Cítila som sa ako objaviteľ Ameriky. Miladka mi dala za pravdu, už ani ju nebavilo toto vyčkávanie na zázrak. Veď čo nám chýba?  Budeme šetriť na dovolenky a spoločne spoznávať svet. Nikdy sa nevydáme, prečo by sme sa mali niekomu prispôsobovať, starať sa o neho a byť obmedzované? Hneď sa nám zdal život krajší, vychutnávali sme si svoju slobodu.

Jednu slnečnú nedeľu som vzala bicykel a uháňala známymi uličkami. Z diaľky som videla blížiace sa postavy. Bola to skupina chlapcov a z hluku , ktorý šírili okolo seba, bolo jasné, že sú v nálade. Nemala som inú možnosť len pokračovať okolo nich. Dúfala som, že uvoľnia cestu, aby som mohla prejsť. Oni mali iný nápad. Partia chalanov mi zatarasila cestu a vraj ma nepustia pokiaľ im nesľúbim, že pôjdem s nimi na víno. Myslela som si svoje, ale aby mi dali pokoj sľúbila som im to. Sľuby sa sľubujú... myslela som si. Bolo viditeľné, že nejaké víno už v sebe majú.

Jeden z nich pristúpil bližšie ku mne a začal sa ospravedlňovať, že oni nebývajú takýto, že vraj dnes je výnimočný deň. Kamarát sa lúči so slobodou. Rozprával a rozprával.... a ja som videla len jeho oči. Nádherné, modré oči,  krajšie som dovtedy nevidela. Jeho kamaráti sa pomaly vzďaľovali od nás. Zostali sme tam len my dvaja. Tak veľmi som si želala, aby to nikdy neskončilo. Videla som ho prvýkrát a hneď v ten deň som vedela, že on je ten pravý. Bála som sa seba samej. Šibe mi, či čo? Veď ho vôbec nepoznám. Priznal sa, že vie kde bývam. Párkrát ma aj stretol, ale vraj  som riadne namyslená, keď som si ho nikdy nevšimla. Tak toto bolo ako vo sne. Bála som sa, že sa prebudím. Bolo to skutočné a on pokračoval, pýtal sa, či ma môže niekedy prísť navštíviť. Srdce mi podskakovalo od radosti, ale zmohla som sa len na úsmev. Asi to chápal ako súhlas,  pretože sa usmieval tiež. Rozlúčili sme sa a ja som vedela, že som ho našla. Všetko bolo zrazu iné, ľahšie, krajšie, veselšie...  

Prešiel prvý týždeň, druhý a on sa neukázal. Nespoznávala som samu seba, stále viac som si uvedomovala ako mi veľmi  chýba.  V jednom kuse som si predstavovala jeho modré očí. Už som si pripadala ako bláznivá Viktorka z Babičky. Zamilovanosť nie je až taká jednoduchá. Už aj Milada mala o mňa obavy, nevedela čo je príčinou  môjho  smútku.  Bolo to len moje tajomstvo.

Vysedávala som doma a stále dookola som si predstavovala naše stretnutie. Keď som ho videla stáť pred bránkou nášho domu, nevedela som čo skôr. Mám sa ísť prezliecť, namaľovať, či poupratovať izbu.... Rýchlo som otvorila, aby si to náhodou nerozmyslel. Moja hrdosť utiekla niekde do nenávratná. Kým prišiel dovnútra snažila som sa upokojiť, veď o nič nejde, prišiel ma len pozrieť. Na rozdiel odo mňa v ňom nebol žiadny náznak neistoty.  Pri šálke čaju sme rozprávali o milých zbytočnostiach.  A bolo nám spolu dobre. Toto naše stretnutie je aj po rokoch pochopiteľné len pre nás dvoch. Pretože ešte v ten deň ma chytil za ruky a spýtal sa ma, či by som si vedela predstaviť život s ním. Myslela som si, že vtipkuje. Ale jeho oči boli vážne a čakal odpoveď. Tak toto som si nepredstavovala ani vo sne. V tom okamihu som nevedela reagovať. Bolo mi to skôr smiešne, ale snažila som sa zo všetkých síl zostať vážna.. Aj čokoláda v mojich rukách sa začala pomaly a isto roztápať.  On vzal obal z čokolády a napísal moje a jeho meno a dátum svadby. Bol a aj zostal vtipkárom, ale tá svadba sa nakoniec konala aj keď s maličkým posunutím. Ten obal z čokolády mám odložený dodnes. 

Takto sa začal náš príbeh, najprv sme si stanovili deň svadby a potom sme sa stretávali a spoznávali. Dôležitá bola tá počiatočná iskra medzi nami. Už vtedy bolo o všetkom rozhodnuté. Čokoláda, Študentská pečať,  nesmie nikdy chýbať na výročie našej svadby.  A zatiaľ nám chutí rovnako ako aj naše manželstvo. Doposiaľ som toto rýchle rozhodnutie neoľutovala.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Teroristi zaútočili v Barcelone, zahynulo najmenej 13 ľudí (minúta po minúte)

Dodávka vrazila do davu ľudí v centre mesta. K útoku sa prihlásil Islamský štát.

SVET

Ľudia utekali v panike. Ako vyzerala situácia v Barcelone (fotogaléria)

Polícia potvrdila, že išlo o teroristický útok.


Už ste čítali?